La dolce vita (part 1)

Piazza Vittorio Emanuele

5 dní. Áno bolo to presne 5 dní v jednom z najkrajších európskych metropol, ktoré priam dýcha históriou


 Náš výlet sme začali hľadaním nášho ubytovania. Bolo to celkom vtipné, úprimne už som si začala myslieť, že sme zaplatili za niečo, čo vlastne ani neexistuje (u mňa nič neobvyklé). No keď sme prekonali ten najdlhší a najsmradľavejší tunel v ktorom sme si obzreli aj miestnych ubytovaných, ocitli sme sa na Piazza Vittorio Emanuele. Tu nás už do nášho cieľa veľmi ochotne navigovali ochotní taliansky obchodníci. Ubytovanie sme si nevyberali podľa hviezdičiek, ale podľa dostupnosti. A vybrali sme si podľa nás správne. Žiaden prepychový luxus sa nekonal, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali a čo bolo pre nás hlavné, metro bolo hneď za rohom. Mierne hladný a unavený sme sa vybrali preskúmať námestie pomenované po prvom kráľovi Talianska, kde sme cestou natrafili na veľmi útulnú taliansku reštauráciu. Tu sme  samozrejme neodolali ponuke klasického talianskeho jedla – áno, áno pizza s cestom, tak tenkým, ako to vedia urobiť iba taliani. Nepohrdli sme ani sladučkým domácim vínkom, ktoré nám k tomu padlo presne vhod.

Koloseum

Po výdatných raňajkách (pravého talianskeho cappuccina s croissantom) sme sa vydali na cestu k slávnemu koloseu. A musím povedať je naozaj majestátne. Pri pohľade naň si uvedomíte, aká obrovská ríša to bola.


 A viete inak, čo všetko sa odohrávalo v koloseu ? Priznávam z toho som bola prekvapená aj ja. Pri vykopávkach sa našila prepracovaná kanalizácia, ktorá dokázala zaplaviť arénu v ktorej sa následne odohrávali „námorné bitky“. Tak vidíte slovo majestátne je vskutku o podstatné.



Palatin a Forum Romanum

Po koloseu sme pokračovali prechádzkou na vrch Palatin, keďže nám počasie naozaj prialo bolo to veľmi príjemné. Keď sme zdolali Palatin pokračovali sme priamo na Forum Romanum.




Celú svoju trasu sme ukončili pri národnom pamätníku Viktora Emnuela, kde sme presne  oproti našli veľmi milé reštaurácie.


 Slnečné lúče sme si užívali plnými dúškami na schodoch od Altare della Patria, kde sme videli tú najštýlovejšiu taliansku dámu za celý náš pobyt tu.




Fontána di Trevi

Zážitok z fontány di Trevi je u mňa dosť zmiešaný. Bola vskutku nádherná (krásne zrekonštruovaná) a ukludňujúca, ale u mňa asi neprišiel ten moment okúzlenia. Všade, kde som sa pozrela som videla iba selfie sticky a pokusy o dokonalú fotku (asi je to klišé, keďže som bola sama jedna z davu). No človek z toľkého básnenia o fontáne (či už príhody o zásnubách, rozchodoch, či stratených peňaženkách) nevie, čo od toho miesta očakávať. A tak to bolo aj u mňa.


 Ešte by som spomenula príbeh o hádzaní mince. Má sa hádzať tak, že stojíte chrbtom a mincu hádžete pravou rukou cez ľavé rameno, ale to som zistila až večer v posteli. A tak sme sa museli samozrejme vrátiť a hodiť si znovu, pretože ja som hádzala pravou rukou cez pravé rameno.
Pokračovanie nabudúce.

Foto: Peter Dužek www.bwandg.blogspot.sk


Komentáre

Obľúbené príspevky